Privát Antónia

„Stojí vysoká divá Poľana,

mať stará ohromných stínov,

pod ňou dedina Detvou volaná,

mať bujná vysokých synov:

či tých šarvancov Detvy ozrutných                                                                      Foto: Anton Trebuľa- Kečkár

Poľana na tých prsiach mohutných                                                                          

nenosí a nenadája?“ (Sládkovič, A., Detvan, 1853)

Oblasť pod Poľanou je zapísaná v povedomí širokej verejnosti ako svojrázny región s jedinečnou ľudovou kultúrou, prírodou a krajinou. Podpoľaniu tento fenomén priniesol postavenie istého symbolu svojráznosti, slovenskosti v povedomí slovenského národa, ktorý je príznačný svojou tradičnou ľudovou kultúrou, zvykmi a tradíciami, nakoľko vyniká aj svojim hudobným folklórom, ako aj zaujímavými inštrumentálnymi a vokálnymi prejavmi.

Mohutná Poľana sa stala odvekým symbolom ľudí Podpoľania. Na ňu upierali svoje prvé pohľady, k nej sa utiekali v zlých časoch a ona pre nich stelesňovala bezpečie, úkryt pred nepriateľmi. Na jej svahoch si ľudia budovali svoje príbytky, pestovali skromnú úrodu, pričom sa borili s málo úrodnou zemou, s neprajnosťou klímy a vrtochmi, ktoré ich akoby skúšali zotrvať, preverovať húževnatosť a vytrvalosť. Pásli ovce a dobytok, klčovali a žiarili lesy, z ktorých pálili drevené uhlie, vyrábali sklo a lovili zver, len aby tam prežili (Urban P., 2015, s.8-9).

„Vtedy moje srdce planie,

keď uvidí Podpoľanie.

Keď sa nesie cez jarky,

ľúbezný hlas fujarky.

A hriňovčan spieva smelo,

klobúčik si držiac v čelo.

Švárnu devu vezme v tanec